rodinný a spol. život

Rodiny boli v minulosti viacgeneračné a oveľa početnejšie ako v súčasnosti. Hlavou rodiny bol otec, on rozdeľoval prácu, hospodáril s peniazmi, riešil spory medzi členmi rodiny a spolu s manželkou dozerali na výchovu detí. Mladí manželia sa málokedy osamostatnili, spávali s rodičmi a s ďalšími členmi rodiny v jednej izbe. Deťom už v útlom veku prideľovali pracovné povinnosti. Museli celé dni pásť husi a kravy. Školáci kvôli paseniu kráv a prácam na poli vynechávali veľa vyučovacích hodín. V období 1. ČSR bola školská dochádzka prísnejšie kontrolovaná. Keď dieťa vymeškalo v škole veľký počet hodín, rodičov pokutovali alebo zatvárali do väzenia. Všetci členovia rodiny spoločne pracovali na poli. Matkám pri prácach v domácnosti pomáhali dievčatá. V rodine platilo, že jesť začínali až vtedy, keď k stolu prišiel otec a skončil spoločnú modlitbu. K starým rodičom prechovávali úctu. Dôležité boli aj príbuzenské vzťahy. Vzťahy v rodinách sa narušili pri dedení, ak rodičia nezanechali testament. Dôležité boli aj dobré vzťahy so susedmi, ktorým sa prikladal taký význam ako príbuzenským vzťahom. Obyvatelia užívali spoločný chotár, vlastníci sa stretávali na poliach, lúkach, delili sa o spoločné pasienky a lesy. Všetci sa stretávali v chráme (cerkvi), v obchode, v krčme, chodili do jednej školy, vo voľných chvíľach sa zabávali. Neprešli vedľa seba bez pozdravu, bez toho, aby sa jeden druhému neprihovoril.

►Výročné zvyky.

Významným prejavom duchovnej kultúry obyvateľov Sulína boli výročné zvyky, ktoré boli spojené s cyklom poľnohospodárskych prác, a rodinné zvyky a obrady, ktoré sa viažu k významným momentom v živote človeka, akými boli - narodenie, sobáš a pohreb.

Zimné zvykoslovie súvisí s predvianočným a vianočným obdobím až po fašiangy. Toto obdobie je zamerané na zabezpečenie prosperity hospodárstva v budúcom roku a na ochranu pred zlými silami. Už predvianočné obdobie bolo spojené s rôznymi magickými úkonmi.

Deň Ondreja bol zasvätený ľúbostným čarám. Dievčence sa stretávali v domoch, tavili olovo a liali cez kľúč do studenej vody so slovami „Ondreju, Ondreju, na tebe olovo ľijut...“. Podľa odliatych tvarov si veštili hlavne povolanie budúceho muža. Keď to bola kytica, dievka sa vydá, kolíska znamenala, že dievča otehotnie (prespí sa) a pod. Niektoré dievčence si veštili z varených pirohov, do ktorých balili lístočky s menom vytypovaných chlapcov. Chodili tiež klopať na prasačí chliev, keď dostala odozvu na prvé klopanie, do roka sa mala dievka vydať. Vychádzali na kopec a hlučne hulákali, počúvali, z ktorej strany sa ozve hlas alebo štekot psa, z tej časti obce dostanú muža. Alebo si dievka obliekla mužské nohavice, ktoré si v noci dala pod vankúš, a kto sa jej prisnil, za toho sa mala vydať. Niektoré z uvedených veštieb sa diali v rámci priadok, ktoré trvali cez zimné obdobie po fašiangy. Zúčastňovali sa na nich dievčatá a ženy, prichádzali aj mládenci, ktorí prinášali zábavu, spev, hry a koniec práci. Tri večery na priadkach mali aj svoje pomenovanie. Prvý sa nazýval rubovyj, vtedy mládenci dievkam odrúbavali z kúdelí, druhý kačanyj, počas ktorého mládenci kotúľali dievky na okrúhlych klátoch, a tretí preplitanyj, ten trval s veselou zábavou do samého rána.

Na Luciu mali strigy najväčšiu moc. Preto gazdovia sústreďovali pozornosť na ochranu dobytka a celej domácnosti. Ak chcelo dievča vedieť, kto bude jej mužom, odhrýzalo každý deň od Lucie do Štedrého večera z jabĺčka. Potom si mala vziať toho mládenca, ktorého prvého zbadala na Štedrý deň ráno. Mládenci sa v tomto období venovali zhotoveniu Luciinho stolčeka, pretože chceli zistiť počas omše, ktorá z prítomných žien je strigou. Starší ľudia počas dvanástich dní sledovali zmeny počasia. Podľa toho predpovedali počasie na jednotlivé mesiace budúceho roku.

Najbohatším zvykoslovným obdobím boli Vianoce. Vianočné sviatky začínali Štedrým dňom (vilijou), ktorý podľa juliánskeho kalendára pripadol na 6. januára. Členovia rodiny chystali dom, dvor a maštaľ na veľké sviatky. Gazdinej od skorého rána pomáhali dievčatá upratovať, piecť, variť jedlá, gazdovia so synmi čistili maštaľ a dvor a chystali zásoby krmiva pre dobytok na celé sviatky. Menší chlapci (štedráki) chodili počas Štedrého dňa do rodín vinšovať takto: „Vinčujú, vinčujú, na ščešča, na zdravja, na to bože narodžiňa, žebi ste ša dočekali druhoho božoho narodžiňa, hojňiše, spokojňiše, vešivše, zdravše, žeby ste byli vesevy jak v nebi anheli, žeby ste mali teľo jahničok, teľičok jak na nebi žvizdočok.“ Keď odchádzali, čo najvyššie vyskočili, aby sa gazdovi urodil vysoký ľan a obilie. Po vinšovaní svorne pýtali od gazdinej odmenu: „Ščedri večer, nové ľato a dajte nam, dajte koľadočki za to a dajte nam, dajte, naj tu nestojíme, bo mi sobi času daľe uskorbíme.“ Na Štedrý deň bol prísny pôst, jedli iba pečené zemiaky a surovú kyslú kapustu. Veľkú pozornosť venovali príprave štedrovečerného stola. Na stole bol prestretý obrus a plachta, z ktorej vysievali na jar obilie. Pod stolom bola uložená slama a kus železa ako symbol zdravia alebo reťazou omotané nohy stola, aby bola rodina súdržná. Celá rodina sa na štedrú večeru veľmi tešila. K prestretému stolu si rodiny sadali podľa starého zvyku až po objavení prvej hviezdy na oblohe. Večeru začínali spoločnou modlitbou a prípitkom. Každý člen rodiny musel zjesť strúčik cesnaku s chlebom, potom pečené, cukrom a makom posýpané bobaľky, pirohy, rybu, varenú hrachovú polievku, zemiaky s kyslou kapustovou šťavou (s varom), kompót zo sušených hrušiek a huby. V niektorých rodinách sa huby nepripravovali, aby nemali po celý rok starosti. Z každého jedla odoberali po troške pre dobytok. To, čo konzumovali na Štedrý večer, nemalo v dome chýbať po celý rok. Po večeri člen domácnosti, ktorý pásol dobytok, zviazal všetky lyžice, aby sa mu kravy na pastve nerozchádzali. Slobodné dievčatá chtivé vydaja mali trikrát obísť dom a pozrieť sa oknom do izby, čo sa jej vo vnútri objaví, to sa jej aj splní. Ak bol doma pes, po večeri mu dávali z jedál zo štedrej večere a potom ho vypustili von. Ktorým smerom štekal, z tohto smeru mala mať dievka muža alebo mládenec nevestu. Na Štedrý deň sa celá rodina umyla vo vode, v ktorej boli mince, aby boli po celý rok zdraví.

Významným symbolom vianočných sviatkov je stromček. Predchodcom jedličky bol slamený stromček (povaznik). Spočiatku visel zo stropu nad stolom v kúte alebo uprostred izby. Dávno stavali vianočné stromčeky pred prah domu. Vraj raz videli, ako z nich strigy oberajú pupence, ktoré potrebovali na čarovanie. Odvtedy stavajú vianočné stromčeky v izbe.

Prvý deň vianočných sviatkov – na deň Božieho narodenia sa doma nič nerobilo, dojedali sa zvyšky zo štedrej večere. Bolo zakázané upratovať, zametať a navštevovať susedov a príbuzných. Z rannej omše (juterňi) gazdiné a dievky utekali skoro domov, aby boli rýchle na poli a v domácnosti po celý rok.

Tretí sviatočný deňna sv. Štefana mučeníka, skoro ráno ešte za tmy vypratal gazda z izby slamu. Vyniesol ju na záhradu, urobil povriesla a oviazal nimi kmene ovocných stromov, aby v tomto roku dobre zarodili. Zbytok slamy spálil v záhrade. Privstali si aj deti a spoza okien sa prizerali na veľký oheň. Sviatky trvali tri dni. Mládež nesmela usporiadať počas sviatkov žiadnu zábavu.

Príchod nového roka očakávali ľudia pohromade. Zišli sa viacerí príbuzní a susedia a zostávali spolu do polnoci alebo až do rána. Nový rok slávili len v úzkom kruhu rodiny. Prvý deň nového roka ma zvláštnu moc. Do domu mal ako prvý hosť vstúpiť muž, najlepšie zdravý chlapec, aby priniesol do domu zdravie, krásu a šťastie.

Traja králi – Bohojavlenyje. V minulosti v tento deň svätil kňaz vodu priamo na potoku, ktorou pokropil gazda celý dom, dvor, dobytok, aby boli po celý rok chránení pred nečistými silami.

Na Hromnice sa oddávna posväcujú sviečky hromničky. Posvätené sa zapaľujú v čase búrok alebo povodní a pri umierajúcom.

Po novom roku sa začalo fašiangové obdobie spojené so zábavami a svadbami. Cez fašiangy sa vydávali najkrajšie dievčatá. Počas sobotných fašiangových večerov zas dievčatá chodievali na páračky peria, kedy bol dom plný spevu a rozprávania o strašidlách a rôznych príhodách. O zábavu sa postarali aj mládenci preoblečení v maskách. Najveselšie boli posledné 3 fašiangové dni. Na ich konci sa konzumovalo veľa mäsa a pripravovala sa praženica s údenou klobásou. V medzivojnovom období si mládež v tomto období organizovala aj divadelné predstavenia. Tradičné fašiangy sa konali až do roku 1956.

Po nedeli Syropustnej sa začína 40 dňový pôst (zapust), trvajúci až do Veľkej noci. Veľmi prísne ho dodržiavali počas posledných troch dní pred veľkonočnými sviatkami – na Zelený (strašný) štvrtok, Veľký piatok a Bielu sobotu. Na Zelený štvrtok večer po liturgii sa zviazali zvony a prestalo sa zvoniť až do Vzkriesenia na Bielu sobotu. Namiesto zvonov sa používajú rapkáče (trkadlá). Na Veľký piatok dopoludnia upratovali ženy dom a zdobili obrazy zavesené v kúte izby novými papierovými kvetmi, ktoré po celý čas pôstu pripravovali hlavne dievčatá. Kvetmi zdobili aj obrazy v cerkvi, aby boli nádherné, keď ich ponesú v procesii počas veľkonočných sviatkov.

Na Bielu sobotu sa piekli pasky, farbili vajíčka, ktoré v žiadnom dome nesmeli chýbať, pretože sú symbolom zrodu nového života, novej vegetácie. Po polnoci zo soboty na nedeľu sa v cerkvi konala ranná liturgia (juterňa), na ktorej sa zúčastnili všetci obyvatelia obce. Na kostolnom (cerkovnom) dvore horel oheň, na oslavu zmŕtvychvstania Krista strieľali z mažiarov a vypúšťali farebné svetlice. Do cerkvi prinášali svätiť potraviny, aby ich mali v hojnosti po celý rok. K sväteninám patril okrúhly sladký kysnutý koláč z bielej pšeničnej múky (paska), údená šunka, vajíčka, slanina, klobása, múka a pod. Po vzkriesení na Veľkonočnú nedeľu sa začali veselé sviatky. Popoludní sa susedia a príbuzní navzájom ponúkali sväteninami a veľkonočným koláčom. Ponúkal najprv dolný sused horného, aby aj hospodárstvo rástlo zdola nahor. Postupne sa tento zvyk vytráca. Význam sviatku umocňovali aj slávnostným odevom. V nedeľu sa obliekali do bieleho oblečenia, druhý deň sa zladili do ružova a na tretí deň rôznofarebne. Mladé nevesty boli začepčené v čepcoch. Veľkonočný pondelok bol sviatkom chlapcov, mládencov a mužov a tak je tomu aj dnes. Dievčatá sa tešia na polievačku, pretože voda očisťuje a dáva zdravie a krásu. Za polievačku boli mládenci pohostení pálenkou, šunkou a dostali aj maľované vajíčko.

Sviatky Ducha svätého (Rusaľa). Trvali od soboty do stredy. V sobotu neobrábali polia, dievčatá zdobili (májili) dom zeleňou z liesky, jaseňa, brezy a všetkých listnatých stromov. Vešali ju na drevený strop v izbe, na zárubne dverí a okien. Aj pastieri zeleňou zdobili dobytok. Okolo rohov im uväzovali zelené halúzky. Mládenci stavali dievčatám pred dom vysoké máje. Postavené máje sa museli zapiť a pri tejto príležitosti sa za sprievodu harmoniky konala veselá zábava. Skupinky mládeže sa grupovali v častiach dediny, napríklad: Dvorožňakovka, Maľarovka, Šolteši, Hutňania a pod. Zábavy sa usporiadali v prázdnych domoch alebo tam, kde nebola početná rodina. Najčastejšie bývali v Ulinom, Kučovom, Chocholikovom a Vazorkovom dome.

Sviatok sv. Jána je spojený s májením polí. Okolo rolí zapichovali do zeme lieskové halúzky, ktoré mali ochrániť úrodu pred spálením bleskom. Deň pred sv. Jánom si zbierali liečivé byliny, ktoré im posvätil kňaz. Verili v ich liečivú moc. V kytici kvietkov nesmel chýbať zvonček a ovos.

Sviatok Petra a Pavla – pred týmto sviatkom dodržiavali Petrov pôst, nekonali sa svadby ani zábavy, pretože títo dvaja apoštoli sa svojou mučeníckou smrťou podobali Kristovi. Po tomto sviatku sa mohli kúpať v potoku a začínali so sennými prácami na lúkach. Nositeľom tohto mena ženy uväzovali na ruku farebnú šnúrku a takto označkovaní muži ich museli počastovať pálenkou.

Významným sviatkom v obci bol sviatok sv. Michala – patróna cerkvi spojený s odpustovou slávnosťou v chráme. Na tento sviatok sa chystalo veľa dobrôt a pozývalo známych a príbuzných z okolitých dedín.
Ďalšie udalosti v živote ľudí.

K závažným udalostiam, ktoré určovali zmeny v živote človeka a celej rodiny, patrili – narodenie dieťaťa, sobáš a úmrtie a s nimi spojené zvyky a obrady.
Narodenie dieťaťa

V minulosti prichádzali deti na svet v domácom prostredí za asistencie pôrodnej baby (babice). Posteľ rodičky bola umiestnená v kúte izby, oddelená kutnou plachtou (zacuonou), ktorá mala ochrániť dieťa a rodičku pred pôsobením zlých síl. Za touto plachtou zostávalo dieťa až do krstu a matka do vývodu. Pod vankúš jej vkladali posvätené byliny (žiľa), aby sa „neprestrašiva“, aby ju a dieťa neuriekli. Ak sa dieťa narodilo v „čepčeku“, malo byť šťastné, keď malo zúbky, verili, že to nebude dobrý človek, preto mu ich pred prvým kúpeľom vytrhli. Dôležitým úkonom po narodení dieťaťa bol prvý kúpeľ. Do vody vhodili pár grajciarov, aby bolo bohaté, k dieťaťu položili pero, aby vedelo písať, dievčaťu ihlu, aby vedelo šiť, a chlapcovi remeselnícky nástroj, aby bol dobrým majstrom. S príchodom kresťanstva obrad očisty plní krst s použitím svätenej vody. Krst býval asi týždeň po narodení dieťaťa, obyčajne v nedeľu. Dieťa zabalené do plachty (hajtky) na krst niesla krstná matka (kmotra). Po návrate z krstu kmotra odovzdávala dieťa matke so slovami: „Vžali sme Vám pohana a prinesli kresťana...“ Do perinky mu vložili mince, aby bolo bohaté, a kúsok chleba, aby bolo „žyrne“. Matka, keď už bola mocnejšia, išla do cerkvi na „vyvod“. Mohla stáť iba v chodbe (v babincu), kým ju kňaz po liturgii nepokropil svätenou vodou. Bol to tiež úkon očisty matky. Tradičným darom krstnej matky pre dieťa bolo križmo. Bol to kus plátna na oblečenie, dievčatku stužky a peniaze. Po krste sa v dome rodičov konali krstiny, na ktorých sa zúčastňovali krstní rodičia, starí rodičia a susedia.

►Svadba

Svadby bývali najčastejšie v zimnom období, trvali od soboty do pondelka večera. Mladí sa mohli sobášiť len vtedy, keď mali aspoň kúsok poľa. Keď už mládenec chodil za dievčaťom na zálety (zaľoty) a rodičia na obidvoch stranách tomuto vzťahu nebránili, začala sa chystať svadba. Mladá s mladým si pozývajú z najbližšej rodiny alebo kamarátov družbov a družice. V svadobnom ceremoniáli mala dôležitú funkciu prvá družička a prvý družba. V sobotu večer sa družičky zhromaždili v dome mladuchy a pripravovali družbom z farebných umelých kvietkov, stužiek a brošní pierka. Každá sa usilovala, aby jej družba mal pierko najkrajšie. Pierko mladému pripravovala mladucha. Bolo iné ako družbovo. Skladalo sa z kohútieho pera, umelých kvetín a flitrov. Dievčatá vili aj 2 svadobné vence (riščku) – vŕšok zo stromčeka ozdobený perím a farebnými papierovými kvietkami a druhý veniec z vrcholca brezy, na ktorý navešali farebné stužky. Veniec zo stromčeka ozdobený perím a farebnými papierovými kvietkami bol na svadobnom stole počas celej svadby, druhý vŕšok z brezy s farebnými stužkami išiel v pondelok po svadbe na „pridano“. V sobotu popoludní prišli aj družbovia, dostali na kabáty pierka a po dvaja sa s družbovskou trstenou paličkou ozdobenou rôznofarebnými stužkami vybrali pozývať svadobčanov na svadbu. Po dedine spievali, v dome, kde prišli pozvať hostí na svadbu, na úvod zabúchali palič70 kou po stropnom tráme, aby im domáci venovali pozornosť, a takto pozývali: „Prišli sme tu poslanci od pána mladého a pani mladej. Dovoľte nám reči slovo abo dva. Boh stvoril raj a v raji Adama. Adam chodyv po raji, ach, Bože, jak to smutni jednomu človeku na šviti žity. Pán Boh mu vybrav z pravoho boku rebro a privoživ k ľavomu. I tak ša stava žena, pobočnica jeho. No i tak náš pán movodyj vstupuje do stavu manželskoho a bez nás dvoch poslancov nemôže nič zrobity, i my Vás prosíme na vešiľa do dymu /pri dievke/ i do svatoch /pri mládencovi/.“

V sobotu večer sa konal družbovský tanec, na ktorom sa zúčastnil mladý pár, družbovia a družičky, ale aj ostatná dedinská mládež. Bola to rozlúčka so slobodným životom.

V nedeľu išla mladucha v bielom oblečení s partou na hlave a damaškovým obrusom cez ramená v sprievode družičiek do kostola. Po ukončení liturgie sa začali pozvaní hostia schádzať do rodičovského domu ženícha a nevesty. Ženích so starostom, rodičmi a hosťami sa pobral po mladuchu do jej rodičovského domu. Našli tam dvere zatvorené. Hlasno sa dobíjali tvrdiac, že prišli kúpiť najkrajšiu ovečku, ktorú v dome majú. Rodičia mladej so starostom (vydavcom) otvorili dvere a dovolili hosťom vstúpiť do domu. Vydavca ich usadil v izbe za stôl a ponúkal mladému družičky a staršiu ženu preoblečenú za mladuchu. Ženích všetky predvedené falošné nevesty odmietal, kým nepriviedli tú pravú mladuchu. Napokon si mladý pár zasadol spoločne za stôl. Nasledoval príhovor starostu o stvorení sveta a smutnom živote Adama v raji a obrad rodičovského požehnania na spoločnú cestu životom. Po odobierke od rodičov sa mladý pár a celá svadobná družina vybrali do cerkvi na sobáš. Svadobné veselie potom pokračovalo do samého rána. Nezaobišlo sa bez muziky, pitia a jedenia. Z jedál podávali fazuľovú polievku s krúpami, nesmela chýbať kapusta. Ako pečivo sa podávali kysnuté koláče z bieleho sladkého cesta (kuchy). Ráno pred rozchodom svadobčanov sa skupinka mužov a mládencov vybrala po dedine a zbierala vajíčka, slaninu, ale aj živú sliepku alebo kohúta. Všetko, čo sa mohlo mladým manželom pre začiatok zísť. Po raňajkách sa mladí manželia a svadobčania vybrali do domu svokry. Svokra vítala nevestu na prahu domu okrúhlym chlebom ovinutým ľanom, aby z nej bola dobrá gazdiná. Nevesta sa srdečne zvítala s celou novou rodinou, obišla rodinný stôl a bozkávala sväté obrázky na stene, aby jej všetko prirástlo k srdcu. Po malom pohostení nevestu preobliekli do kroja a začepčili do čepca. Prvý čepiec a kožené čižmy dostávala ako dar od ženícha. Ženíchovi odobrali pierko z kabáta a obliekol si prvú košeľu, ktorú mu darovala jeho mladá žena. Zo svadobných ozdôb – párt a pier sa odstrojili aj družbovia a družičky. Čepčenie bolo spojené s veselým spevom: „A keď ťa začepjat, pozri do povaly, žeby tvoji dity čorny oči mali,“ alebo“ Keď mladuchu čepili, kuri z bantu letili a mladý ša pripatral, kuri z bantu polapjal.“ Po tomto obrade išla mladá nevesta počastovať družičky, družbov a ostatných hostí pohárikom. Potom ju posadili na stoličku, pod zadok vložili perový vankúš, do lona položili tanier, do ktorého svadobní hostia kládli peniaze. Družička ich odmenila pohárikom a koláčom. Po darovaní tancovala mladá nevesta radový tanec, ktorý začínala so starostom a potom s novou rodinou a ostatnými hosťami. Záver tanca patril mladomanželom. Svadobná zábava pokračovala až dopoludnia a o týždeň sa u mladuchy pre najbližšiu rodinu, ktorá pomáhala pri svadbe, konalo pohostenie (popraviny). Mladá nevesta ako veno (vjano) dostala: jednu perinu, dva vankúše, polovicu osminy role a teľa alebo kravu. K tomu ešte patrila svadobná truhla (kasňa) s oblečením a tkaná plachta (zajtka) na nosenie detí. Verilo sa, aj dodnes sa tomu verí, že keď vo svadobný deň prší, budú manželia zle žiť a budú veľa plakať.

►Úmrtie

Aj úmrtie človeka je spojené s poverami, najmä čo sa týka duše a viery v jej posmrtný život. Človek umieral obyčajne v domácom prostredí, v kruhu svojej rodiny. Usilovali sa mu uľahčiť a urýchliť skon. Preto ho nerušili hlasným nárekom. Ak to predsa trvalo dlho, položili umierajúceho na podlahu, čo vyplývalo z predstavy o zemi ako o matke. Po skone mŕtvemu zatlačili viečka, v dome zakryli zrkadlo a zastavili hodiny. Mŕtvemu do ruky dávali mincu, aby mal na druhom svete na oferu. Do truhly mu dávali obľúbené predmety – modlitebnú knižku, fajku, okuliare, ruženec, sväté obrázky, lebo verili v pokračovanie pozemského života. Od chvíle smrti až do pohrebu pozostalí nosili smútočný odev, nekládli v dome oheň, nepracovali na poli. Mŕtveho nenechávali samotného. Večer prichádzali susedia a príbuzní na modlitby. Tradičným spôsobom rozlúčky s mŕtvym bolo oplakávanie (plačky). Ľudia verili, že duša sa vracia medzi živých, len keď je nejako hriešna, keď si potrebuje vybaviť veci, ktoré za života nestačila. Rozlúčka s domom sa odohrávala na dvore, odchod zo spoločenstva obce bol pochovaním do hrobu.

►Povery

Obyvatelia pomerne izolovaní od ostatného sveta dlho verili v strigy, bohyne a iné bytosti. Ešte v 70. rokoch 20. storočia informátorka pripisovala svoj ťažký život a tragické udalosti strigám. Verili, že strigy a bohyne môžu ľuďom a zvieratám „porobity, počarovaty“. Podľa ich predstáv bohyne žili v lesoch, vo vodách a močiaroch, obyčajne unášali alebo vymieňali malé deti. Strigy žili v dedine a vedeli porobiť ľuďom a dobytku, a preto ich považovali za horšie ako bohyne. Vedeli porobiť tak, že človek utrpel veľkú škodu, ale mohol aj zomrieť. Nevedeli sa pred nimi chrániť, preto si museli pomôcť vešticami (vorožkami). Boli to múdre ženy, ktoré mali určitú moc. Avšak bolo potrebné chodiť za nimi ďaleko. Začiatkom 20. storočia chodievali k vešticiam do Muszyny, neskôr do Spišskej Novej Vsi. Zvieratám vedeli pomôcť „odrobity“ aj bačovia. Keď krava nemala mlieko alebo dojila krvavé, hovorili ľudia, že jej striga porobila. Ak náhodou videli v blízkosti maštale žabu, považovali ju za premenenú strigu. Najľahšie bolo možné krave uškodiť, keď sa otelila. Preto v tom čase nič nepožičiavali, ak predsa niekto prišiel a vedel, že majú kravu čerstvo otelenú, automaticky mu pripisovali styky s nečistými silami.

Verilo sa, že keď žena prešla popred človeka alebo záprah s prázdnym vedrom, znamenalo to nešťastie. Po zotmení sa z domu nič nepožičiavalo, lebo by nad touto vecou dostali moc strigy. Po svojom si vysvetľovali aj prírodné úkazy. Ak zapadá červené slnko a vychádza červený mesiac, hovorili, že bude pršať. Keď spozorovali na oblohe padajúcu hviezdu, vraveli, že bude pekné počasie. Keď je silná búrka a hrmí, vtedy v obci zvonia zvony, aby rozohnali mračná. Tiež v domoch pália sviečky hromnice a do poľa si berú medailónček, aby ich chránil pred bleskom.