významné osobnosti

Počas dlhej histórie Sulína v obci žili nielen pracovití a usilovní roľníci, zruční remeselníci, schopní a dobrí starostovia, predsedovia MNV, ale aj vzdelaní kňazi, príslušníci inteligencie, ktorí svojimi dielami a činnosťou prekročili rámec obce i Staroľubovnianskeho okresu a natrvalo sa zapísali do dejín obce, okresu a kultúry Slovenska. Medzi takéto osobnosti 19. storočia patria Ivan A. Stavrovský a Július I. Stavrovský. Sulín je rodiskom aj významných politických činiteľov 20. storočia.

►IVAN ANDREJOVIČ STAVROVSKÝ
(1822 – 1878)

Narodil sa 3. októbra 1822 v Telgárte. Pochádzal z kňazskej rodiny. Otec Andrej bol gréckokatolíckym kňazom v Kremnej a neskôr v Telgárte. Manželka Paraska, dcéra advokáta Dulgaziho, bola maďarskej národnosti, protestantského vierovyznania. Pred svadbou prijala gréckokatolícku vieru. Mali sedem detí: Júliusa (zomrel ako dieťa), Júliusa, Elenu, Augustína, Martina, Pavla a Vilmu.

Gymnázium, filozofiu a teológiu študoval na teologickom lýceu v Užhorode. Od roku 1849 pôsobil ako gréckokatolícky kňaz v Sulíne. Bol vzdelaným človekom. Ovládal latinčinu, gréčtinu, jazyk maďarský, nemecký a ruský. Už počas štúdia sa zaoberal pedagogikou. 30 rokov pôsobil na obecnej ľudovej škole v Sulíne. Ovplyvnený názormi anglického filozofa Johna Locka v roku 1846 napísal „Pedahohiju“, prvú učebnicu pedagogiky na Podkarpatskej Rusi a východnom Slovensku (11 rokov pred vydaním Národnej pedagogiky A. Duchnoviča), ktorá však nebola publikovaná. Žiadal výchovu a vzdelávanie mládeže v materinskej reči a podporoval rozvoj ľudového školstva. Bol zástancom rovnoprávneho postavenia národov a národností. S takto formulovaným programom vystúpil v roku 1861 na zhromaždení ukrajinských učiteľov a duchovných v Prešove. Zomrel 21. februára 1878 v Sulíne. Manželka zomrela o 10 rokov neskôr (1888) u svojej dcéry Vilmy v Pčolinom.

►JÚLIUS IVANOVIČ STAVROVSKÝ - POPRADOV
(1850 – 1899)

Kňaz, básnik, prozaik, historik, filológ, filozof, etnograf, publicista.

Narodil sa 18. januára 1850 v Sulíne ako druhý syn Ivana Andrejoviča Stavrovského. Jeho manželkou bola Anna Janická, dcéra Antona Janického, farára v Tichom Potoku, s ktorou uzavrel manželstvo 25.januára 1875. Narodili sa im tri deti: syn Alexej (narodil sa mŕtvy ) a dve dcéry Oľga (vydala sa za vnuka A. I. Dobrjanského Pavla H. Homičku) a Alexeja (vydala sa za Júliusa Zápotockého, kňaza v Borove). Počiatočné vzdelanie získal v ľudovej škole v Sulíne, do ktorej nastúpil ako šesťročný. Tu ukončil prvé dva ročníky. V roku 1858 ho rodičia zapísali do tretieho ročníka základnej školy v Podolínci, kde v roku 1860 skončil aj štvrtý ročník. Gymnaziálne štúdium začal v roku 1860 na Gymnáziu v Levoči, kde ukončil tri ročníky. Štvrtý ročník gymnázia v školskom roku 1863/1864 absolvoval v Prešove, piaty a šiesty opäť v Levoči a siedmy a ôsmy v Prešove. Počas štúdia na gymnáziu v Prešove pracoval v literárnom krúžku. Stredoškolské štúdiá ukončil maturitou v Prešove v roku 1868. Filozofiu a históriu študoval na Univerzite v Budapešti a teológiu v Centrálnom seminári pri Univerzite v Budapešti, ktorú ukončil 8. marca 1874. Po skončení seminára ho biskup Jozef určil do kláštora a vymenoval za predčítavača, 28. marca 1875 bol povýšený na poddiakona, 4.4. 1875 na diakona a 6. 4. 1875 na presbytera. Prvým jeho pôsobiskom bola Jarabina, kde pôsobil necelý rok 1875, neskôr Torysky. V roku 1875 ho biskup Gaganec povoláva na biskupský úrad, kde Stavrovský pracuje krátky čas ako knihovník a archivár, neskôr ho biskup Tóth ustanovil do funkcie koncipistu biskupskej kancelárie a v roku 1878 do funkcie pisára konzistória (poradného zboru biskupa). Súčasne vykonával funkciu notára biskupského úradu v Prešove. Po smrti svojho otca 1878 požiadal o ustanovenie na jeho miesto do Sulína. Bola to jeho životná túžba vrátiť sa na miesto svojej mladosti a tam pokračovať vo svojej činnosti. Biskup však nesúhlasil a Stavrovský na jar 1879 zostal bez práce, lebo jeho nadriadený ho prepustil zo zamestnania. Keď v Čertižnom 13. apríla 1879 zomrel tamojší farár Michal Beskyd, významný kultúrny činiteľ a publicista, Stavrovský podal žiadosť na uvoľnené miesto. Zásluhou patróna Čertižného A. I. Dobrjanského, ktorý mal rozhodujúce právo v záležitostiach obsadenia fary, bol biskupským úradom vymenovaný za kňaza v Čertižnom a 2. mája 1879 navždy opustil Prešov. V Čertižnom prežil 20 rokov. 18. marca 1899 ochorel na zápal pľúc. Zomrel 27. marca 1899 o 11.30 hodine. Pochovaný je v Čertižnom neďaleko hrobu A. I. Dobrjanského.

Bol stúpencom ruskej orientácie. Sám sa pokladal za Rusa. Jednoznačne to vyjadril v roku 1871 vo svojej básni Ja russkyj. Ovládal latinčinu, gréčtinu, jazyk anglický, francúzsky, nemecký, maďarský a slovanské jazyky.

J. I. Stavrovskij nám zanechal lyrické básne, etnografické, filozofické a historické články, prozaické náčrty, pamflety.

J. I. Stavrovský - Popradov bol predovšetkým básnikom. V poézii jeho vzorom a učiteľom bol A. S. Puškin a M. Lermontov. Jeho lyrika je intímnym vzťahom k rodnému Sulínu, Spišu, k rieke Poprad, k úbočiam Popradského údolia a k ubiedenému ľudu.

Bol publicisticky činný. Publikoval v časopisoch Svet, Novyj svet, Karpat, Lystok. Cenné sú jeho etnografické práce: Jarmok v jednom meste horného Spiša ( Jarmarka v odnom gorode Vyšneho Spiša), Rozprávky zo Spišskej Rusi (Skazky iz Spišskoj Rusi), Náčrty z Popradskej Rusi ( Očerky iz Popradskoj Rusi), Práce s ľanom a plátnom u Spišských Rusov (Raboty so ľnom i polotna u Spišských russkych), Ľutinský odpust, (Lucinskyj otpust). Významné sú jeho lingvistické práce ( napríklad Nečto o blahozvučii slavjanskich jazykov a ďalšie ) a práce historického charakteru (Otnošenie vengersko-russkich k maďaram).

J. I. Stavrovský zostavil Históriu, rukopis sa však stratil počas 1. svetovej vojny.

Mnohé jeho práce zostali v rukopise, medzi nimi Ruské príslovia, Táraniny o Spišských Rusoch, Russkyj bukvar-šlabikár pre 1. ročník ľudových škôl (1883) a ďalšie.

►JÁN NEMČÍK
(1911 – 1988)

Narodil sa 7. decembra 1911 v Cabove. Otec Ján bol robotník, matka Anna, rod. Mardzinová, pracovala v domácnosti. Základnú školu navštevoval v rodnom Cabove. Štúdium na gymnáziu (1927 – 1935) začal v Michalovciach a ukončil v Prešove. V rokoch 1935 – 1940 absolvoval Bohosloveckú akadémiu v Prešove. Po získaní absolutória v roku 1940 uzavrel manželstvo s Editou Kubekovou z Vranova n/ Topľou, s ktorou mali štyri deti - Mirona, Máriu, Gabrielu a Jána.

Za kňaza bol vysvätený 11. 2. 1940 biskupom P. P. Gojdičom v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Po vysvätení tri roky pôsobil ako kaplán vo Vranove n/Topľou. V roku 1943 bol menovaný za správcu farnosti vo Veľkom Sulíne, kde pôsobil až do uväznenia v roku 1950. Z väzenia v Prešove, na základe rozhodnutia Krajského národného výboru z 23. 6. 1950, bol 24. 6. 1950 umiestnený do tábora nútených prác v Novákoch. Po troch mesiacoch bol eskortovaný do Hlohovca a neskôr do Podolínca, odkiaľ bol 20. 11. 1950 prepustený s podmienkou, že do troch dní opustí Slovensko a vysťahuje sa do Čiech. S rodinou sa vysťahoval do dediny Spálené, okres Krnov. Pracoval ako robotník v štátnych lesoch, neskôr v úrade lesnej správy (od 6. 12. 1951 do 14. 1. 1962). Po návrate na Slovensko (začiatkom roku 1962) pracoval ako skladník v Pozemných stavbách v Prešove až do roku 1968. Po povolení činnosti gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968 dostal dekrét do svojej bývalej farnosti Sulín, kde pôsobil až do odchodu do dôchodku v roku 1981.

Zomrel 28. marca 1988 na náhlu mozgovú príhodu. Pohrebné obrady vykonal Mons. Ján Hirka l. 4. 1988 v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Pochovaný je na cintoríne v Prešove.